Satie Surprises, Christina Bjørkøe, OUR Recordings, 2025

The myth that Satie is one of the most stylistically distinctive and easily recognizable composers can be dispelled by listening to complete recordings of his piano works, for example, Jean-Yves Thibaudet’s 2003 project. But then again, who is going to listen to five CDs? This is why last year’s album by Danish pianist Christina Bjørkøe is such an interesting undertaking. It contains not a single Gymnopédie or Gnossienne, but instead presents 27 essentially unknown pieces that reveal Satie from surprising perspectives.

Bjørkøe’s selection opens with the playful Petite ouverture à danser, reaches a high point with selections from the Romantic Nocturnes, and concludes with the mystical Preludes from Le Fils des étoiles. Almost thirty pieces drawn from eight cycles are arranged neither chronologically nor according to their original groupings; instead, many are dispersed throughout what is essentially a concert-style programme.

What unites this diverse selection is how far much of it departs from our established ideas about Satie’s “style”. Although some pieces show an affinity with, for example, the well-known Gnossiennes, perhaps most notably the three Airs à faire fuir, the majority of the recorded works genuinely reveal a different and surprising Satie, and above all demonstrate the versatility of his expressive vocabulary.

Particularly interesting is a group of works with close ties to the Romantic tradition. Effronterie and Profondeur, for example, are almost Brahmsian miniatures. The Nocturnes, the composer’s final piano works, are substantial examples of their genre, again surrounded by the atmosphere of their Romantic namesakes, but now with an Impressionistic sound world. Here, however, we find none of the “typically” Satie-like eccentricities, humour or irony.

Among the three approximately one-minute miniature gestures dedicated to fellow composers Debussy, Dukas and Roussel, Idylle (for Debussy) stands out for its minimalist treatment of an ostinato figure and its independent melodic lines.

Perhaps the works that depart most radically from our familiar conception of Satie’s recognizable style are the three Preludes, piano versions of sections from the incidental music to Le Fils des étoiles (The Son of the Stars). On first hearing they recall Debussy; on a second, surprisingly, even Messiaen, in their mystical atmosphere and harmonically visionary chordal writing, rich in fourths, including augmented fourths. Much of the music unfolds vertically through independently progressing, innovatively conceived chords. The spirituality of the Preludes corresponds with Satie’s involvement at the time in the Rosicrucian spiritual movement.

For my taste, Bjørkøe’s playing lacks a certain degree of flexibility and dimensionality, and I was not particularly inspired by her interpretation. Nevertheless, her album, released 100 years after the composer’s death, represents a valuable contribution to the Satie discography thanks to its representative selection of repertoire lying outside the mainstream interests of both listeners and performers.


Satie Surprises, Christina Bjørkøe, OUR Recordings 2025

Mýtus, že Satie je jedným z najidiomatickejších autorov, vedia vyvrátiť kompletné nahrávky jeho klavírnych diel. Napr. projekt Jeana-Yvesa Thibaudeta z r. 2003. Lenže kto by počúval 5 CD, však áno. Preto je zaujímavým počinom minuloročný album dánskej klaviristky Christiny Bjørkøeovej, na ktorom nenájdete ani jednu z Gymnopéd či Gnossienes, ale 27 v podstate neznámych skladieb, ukazujúcich Satieho z prekvapivých uhlov.

Bjørkøevej výber otvára hravá Petite ouverture à danser, vrcholí výberom z romantických Nokturn a končí mystickými Prelúdiami z Le Fils des étoiles. Takmer tri desiatky skladieb z ôsmich cyklov nie sú zoradené ani chronologicky ani v rámci svojich sérií, mnohé sú rozhodené v priestore tejto v podstate koncertnej dramaturgie.

Rôznorodosť prezentovaného výberu spája netypickosť v zmysle zažitých predstáv o Satieho „štýle“. Aj keď niektoré skladby majú afinitu napríklad k notoricky známym Gnossienes (azda najviac tri Airs à faire fuir), väčšina nahratých diel naozaj demonštruje iného, prekvapivého Satieho a najmä všestrannosť jeho vyjadrovacieho arzenálu.

Zaujímavá je skupina skladieb s blízkosťou k romantickej tradícii. Napríklad Effronterie a Profondeur sú priam brahmsovskými skladbičkami. Nokturná – skladateľove posledné klavírne skladby – zase solídne kusy svojho žánru, opäť s oparom rovnomenných romantických skladieb, no už s impresionistickým zvukovým dizajnom. Nenájdeme tu však žiadne „typicky“ satieovské bizarnosti, humor či iróniu.

Z trojice okolo minútových miniatúr-gest, venovaných kolegom (Debussy, Dukas, Roussel), zaujme Idylle (pre Debussyho) minimalistickou prácou s ostinátnou figúrou a emancipovanými líniami.

Azda najviac sa od zažitej predstavy o Satieho spoznateľnom štýle odkláňajú tri Prelúdiá, klavírne verzie častí zo scénickej hudby Le Fils des étoiles (Syn hviezd). Na prvé počutie pripomínajú Debussyho, na druhé šokujúco aj Messiaena – mystickou atmosférou a harmonicky vizionárskou akordickou stavbou plnou kvárt, vrátane zväčšených. Hudba znie prevažne vo vertikálach samostatne postupujúcich novátorsky znejúcich akordov. Spiritualita Prelúdií korešponduje s autorovým vtedajším ponorom do rozenkruciánskeho duchovného hnutia.

Bjørkøeovej prejav je na môj vkus málo plastický, interpretačne ma nenadchol, no jej album, ktorý vyšiel 100 rokov po smrti skladateľa, je hodnotným vkladom do satieovskej diskografie vďaka reprezentatívnemu výberu repertoáru mimo hlavného poslucháčskeho a interpretačného záujmu.